Tuhne mi krv v žilach, mení sa na čistý ľad. Ta ľadová bolesť sa mi zaríva do mäsa. Bolí to. Pomali viac a viac. Krv prúdi menej a menej. Pomali zo mna odchádza život. Oči strácajú odlesk, ruky sa ledva hýbu pri písaní týchto riadkov. Bolest prechádza pomali z rúk do srdca a vyhána stadial to najteplejšie a najvrúcnejšie, city, moje city k nemu. Z tváre sa vytratili všetky náznaky toho že tam kedysi býval úsmev a aj keď sa chcem usmiať moje svali ma neposlúchnu. Ladové čiastocky prúdia cievami a narážaju. Spôsobujú čiastočné zástavy srdca, alebo že by neboli navine? Žeby to bolo skôr za to že moje srdce plače? Plače a už hádam ani nechce prestať plakať. Blíží sa koniec? Teplo ktoré kedysi poskytovala deka teraz nepomáha. Srdce ma bolí čím dalej viac. Asi to je tím že pomali aj ono tuhne pod prívalom ladu. Je to moj koniec? Asi nie...Síce kto vie možno by to tak bolo lepšie...

***O pár hodín***

Žily pomali odmŕzajú. Svali na rukách bolia menej ale stále bolia. Srdce bije pravidelniejsie aj ked niekedy v nom ešte cítim tu tupú bolesť ktorá vyráža sem tam aj do žíl. Oči ostávajú nadalej suché aj ked chvílkovo bol náznak že sa rozplačem ale nejde to. Už dávno som neplakala. Možno to už ani neviem...Smutná pohlad ešte stále nezmizol. Stále žiaden náznak že by som sa niekedy usmievala. Ale to sa asi znova napraví...Úsmev sa vráti a ja sa budem radovať. Síce možno by naozaj bolo lepšie keby som zomrela...