Čas od času si myslím, že to je všetko na nič, že sa trápim zbytočne. Ale kto vie možno raz Boh vypočuje moje prozby a všetci upíry budú oslobodený od ich kliatby a konečne sa z upírov znovu stanú obyčajný ludia ktorí budú môcť žiť šťastný a slobodný život. Utrela som si slzy a ofinu zopla za uchom. Bol čas. Zavrela som oči. Znovu zo mňa bol čierny anjel ktorí má ukazovať upírom ludské spomienky. Anjel ktorí má vzbudiť u upírov súcit a nejakým zázrakom z nich znovu urobiť ludské bytosti. Zobrala som do ruky žezlo a preniesla som sa na budúce miesto činu. Už tam stála. Nebola odomňa o moc staršia. Mala tmavohnedé vlasy, skoro všetci upíry mali tmavé vlasy a oči. No ona tmavé oči nemala mala ich svetlo modré. Vyzerali tak, že ešte nezabudli ako vyzerá modrá obloha. Podišla som k nej. -Naozaj to chceš urobiť?- Pozrela som na ňu a potom na omámeného chlapca v jej rukách. -Musím...- Odpovedala mi a pohrýzla ho do krku. Sledovala som ju. Hodila ho na zem. -ale, je mi ho lúto...-Pokračovala vo vete a smutne sa pozrela na už mŕtveho chlapca na zemi. -...prepáč...- Potom sa pozrela na mňa a už vedela čo ju čaká. Mávla som pred nou žezlom a znovu som sa ocitla v pochmurnej vyprahnutej krajine kde sa nám premietol životopis mladého Keiichiho. -Keiichi...pekne meno...-Povedala som.

***

Znova se pozerali skrátení životopis ktorí bol tento raz ešte ovela smutnejši ako mala Anko. Elisabeth tiež zvana Elisa sa už asi v polovici rozplakala a potichu hovorila: - Už nebudem zabíjať už nebudem zabíjať...- Muselo to pre ňu byť asi bolestivé. Vzdychla som si a mávla som znova žezlom a preniesli se sa do momentu keď sa to dozvedeli Keiichiho známi. Lenže on žiadnych známych nemal mal len svoju sestru. Ocitli sme sa pri nejakej dievčine ktorá plakala na stoličke a pár prstami sa dotýkala kvetu fialového kosatca. Bola smutna, aj ona a aj Elisa. Boli si také podobné. Ako keby boli sestry. Ale kto vie? Chytila som Elisu za rameno a mávla žezlom. Ocitli sme sa nazad na staro chodníku pri mŕtvole Keiichiho. Elisa si k nemu čupla a plakala. Vtom sa stalo niečo žvláštne len ako sa ho dotkla rukou objavilo sa okolo neho biele svetlo. Otvoril oči aprezrel si Elisu. Usmiala sa a pomohla mu vstať. Pozarali si priamo do očí, ako keby edzi nimi niečo preskočilo. Po chvilke sledovanie ako sa na seba pozerajú som drdla Elisu do ramena a povedala jej, že už by bolo dobre keby ideme. Našťastie ma nemohol vidieť. Potom sa rozlúčili a ja som s Elisou išla svojou cestou a on svojou. Keď sme dorazili k jej domu aj okolo nej sa objavilo čudné svetlo, znášala sa nad zemou. Po chvilke dopadla na zem a omdlela. Keď sa prebrala a otvorila oči, jej oči už nesvietili, jej pokoka bola už norálnej farby a zuby už tiež nemala ostré. Stal sa z nej človek. Premenila som sa zas nazad aby ma mohla vydieť. -Teraz si človek...- Povedala som. Vstala zo zeme a rozbehla sa za Keiichim. O pár rokou som sa dozvedela, že sa ty dvaja vzali a čakajú spolu svoje prvé dieťa.