To co malo zostat zamlčané...
Možno ste si mysleli že keď začnete čítať tieto riadky ocitnete sa ako hodení do vody, teda v tomto prípade do deja. Lenže tento raz to bude iné. Najprv vás zoznámim s hrdinkou tohto príbehu. Amélia je vcelku všedné dievča ktoré ma taktiež svoj problém. Vela ludom sa jej problém zdá byť smiešny ale pre ňu je to ten najväčší kríž aky kedy niesla. Ešte ked bola Amélia maličká jej mama ju zoznámila prvý krat so synom svojej kamarátky. Volal sa Sebastián. Vtedy na pieskovisku ho prvý krát stretla. Hrali sa spolu až do večera. Hneď sa spriatelili a odvtedy sa Amélia a ani Sebastán nechceli hrať s nikým iným. Od toho dňa boli stále spolu. Bolo len málo dní čo sa ani raz nevideli. Vždy vedeli čo je s tým druhým. Boli nerozlučný. Keď Amélia dovŕšila 12. rok a jej pohlad na svet sa pomali začal meniť začala sa na Sebiho pozerať inač. Všímala si detaily ktoré ju predtím nezaujímali a pomali viac sa jej srdce ponáralo viac a viac do horúcej lásky až jej to vyrážalo dych. Pre diavča ktoré predtým poznalo lásku len s filmov to bolo niečo úplne nové. Najprv si to ani neuvedomovala, no neskôr sa u nej vyvynula dalšia fáza a to zapieranie. Klamala sama sebe ze ho nelúbi, že ako ju to len vôbec mohlo napadnúť však sú najlepší priatelia. Takto to Amélia tajila až do svojich 15 rokov. Nechcela si to priznať a hádam by to ani nebola urobila keby na ňu jej city psychicky netlačili a tak jedného dňa prišla za ním že sa s ním musí porozprávať. Stalo sa. Po niekolkých hodinách Sebiho nátlaku a vypočúvania to nakoniec zo seba dostala. Sebiho zarazený pohlad žiaril šťastím. Usmial sa a povedal že to isté sa zo seba snaží dostať už dlhšiu dobu. V ten den, 15.12., sa dali dokopi. Ten dátum sa jej snáď navždy vryl do pamäti. Chodili spolu okolo 9 mesiacov. Potom sa s nou rozišiel. Vtedy v ten chladný septembrový deň sa Amélii zrútil svet. Neplakala, len ležala na posteli a skoro sa ani nehla. Bola tichá a smutná. Takto prešli mesiace. Dievča si nevedelo rady. Začala fajčiť a neskor aj piť. Priatelky sa ju snažili vytiahnuť z depresii lenže ona ich všetky odohnala. Niekde hlboko vedela že pomôcť jej môže len on. Dúfala že sa vráti, no po niekolkých dnoch jej sny čím dalej tým viac bledli. Prešlo aspoň ďalších 9 mesiacov než konečne nanho ako tak zabudla, lenže osud im neprial a znovu ich zmietol dokopi. Prišiel k nej a ospravedlnil sa jej za všetko čo urobil. Povedal jej že to bola ta najväčšia chyba akú kedy urobil. Konečne sa jej po tak dlhom čase na tvári znovu objavil úsmev. Dievča prestalo fajčiť. Pilo už pomenej. Lenže chlapec sa zmenil. Čím dalej pil viacej a alkohol mu zmenil charakter na nepoznanie. Dievča snáď osleplo keď to nevidelo. Hádali sa síce častejsie ale ona to brala tak že to sú len chvílkové nezhody. Po istých týždnoch ju to prestalo baviť a prestala sa s ním baviť. Vtedy sa jej najlepšou priatelkou stala žiletka. Pomocou krvavých čiar sa snažila dostať von tú bolesť ktorá ju sužovala. Často v noci skritá v kúte sledovala ako jej krv steká po predlaktí. Nikdy si toho nikto nevšimol. Brala to teda tak že je to ostatným jedno. Potom po istom čase to povedala kamaratkam. Vynadali jej za to a chceli aby prestala a ona im slúbila že to už robiť nebude. Vtedy klamala. Nevzdala sa toho pocitu. Rezala sa dalej až dotedy dokedy sa s ním znova nezačala rozprávať. Bolo to mesiac potom čo sa pohádali. Tento krát sa ospravedlnila ona. Nevydržala byť bez neho. Chvílku sa zdalo že všetko bude znova dobré lenže to bol len krutý klam. Nezvládala sa s ním baviť keď bolo jasne vidieť že on sa s ňou už ani baviť nechce, že ovela radšej ma flasku ako ju. Snažila sa tú myšlienku zahnať no čím dlhšie čas plinul zaháňala sa ta myšlienka ovela horšie. Rezné rany jej už nepomáhali a tak s nimi prestala. Namiesto toho sa začala venovať dalšiemu hazardnému "športu". Prestala v noci spávať. Po druhom dni sa jej začala neuveritelne točiť hlava, lenže jej sa ten pocit páčil a tak nespala další deň, no na 4 den ju premohol spánok a prespala skoro celý deň. Jej Sebi mal na ďalší deň odísť na dovolenku a tak sa rozhodla že sa s ním rozlúči. V ten deň bol hádam čistý lebo sa zdalo že je dokonca rád že ju vidý. Usmial sa na ňu tým jeho podmanivím pohladom až sa jej znova zatočila hlava, lenže tento raz z lásky. Povedal jej: ,,Keď sa vrátim všetko bude zas ako predtím, o to sa postarám." Potom odišiel. Bol preč celé tri týždne. Amélia ten čas trávila sama zavretá vo svojich myslienkach a došlojej že je riadne sprostá, došlo jej že prečo sa vlastne rozišli, že to bolo aj preto pretože on sa musel cítiť utlačovaný, že nestála na jeho strane ale na strane jeho priatela. Muselo ho to vtedy asi riadne srať. Keď sa vrátil prišla za ním a ospravedlnila sa mu. Povedal že sa nič nestalo a že na to zabudnú. Chcela sa s ním porozprávať o tolkých veciach, lenže už bolo neskoro a musela ísť domov. No lenže na druhý deň ho už našla v podnapitom stave a rozprávať sa s ňou nechcel. Racej to teda nechala tak a neriesila to. Na další deň sa to zopakovalo a znova a znova až mu nakoniec povedala že takto to dalej nejde a buď sa teda vzdá pitia alebo ju navždy stratí. Na jej sklamanie rozhodol sa pre chlast. Vtedy sa jej zrútil celý svet a z jej srdca zostal len prach. Stretávala ho len náhodou a vždy potom mala skazený deň. Vrátila sa k žiletke, no už ani tá jej neprinášala útechu a tak jedného dňa ju hodila za skriňu. Pár dní potom, čo ju ešte ruka nehorázne bolela, za ňou znova prišiel s prizbou o odpustenie. Zdraví rozum jej vravel aby to nerobila no srdce chcelo inač a tak mu znova dala šancu. Pil síce už po menej no stále ešte pil. Stala sa z neho necharakterná osoba žijúca vo svojom vlastnom svete. Jedného dňa k nej prišiel a povedal jej že je bezcharakterná, na čo sa urazila pretože on jej charakter už vôbec nepoznal a on to usúdil len tým že naňho chcela byť milá. Vtedy sa s ním začala hádať a on jej vykričal že žije vo svete rozprávok a v realnom svete pre nu nie je miesto. Naštvalo ju to a ublížilo jej to ako nič predtím. Slzy mala na krajíčku. Bolo na ňom vidieť že je sťatý a tak ho račej nechala tak, nech si žije vo svojom svete videohier a alkoholu. Odišla preč. Tento raz už dúfala nastálo....
Prešlo pár dní čo som to ukončila a do uší sa mi dostala informácia že Sebastián ochorel. Predpísali mu antibiotiká a to znamenalo že nemôže piť. Rozbúchalo sa mi srdce a zaplavil ma pocit hrejivého šťastia. Znova vo mne vzbĺkla nádej. Nenechala som sa ale uniest a pre istotu som si to šla overiť. Prihlásila som sa na skype a napísala som mu. Zdalo sa mi že je nejaký nervózny. Ako keby mu niečo chýbalo. Srdce mi znova zaplesalo. Táto situlácia mi dávala novú možnosť. Nebyť toho že bol taký nervózny dalo sa s ním v pohode baviť, lenže jemu natolko niečo chýbalo že začal byť postupne nepríjemný a tak som ušla preč, len tak bez rozlúčenia. Akurát pršalo. Vybehla som von a užívala som si pocit umelých sĺz. Vystrela som ruku a otočila ju dlaňou hore. Nechala som kvapky padať mi na ňu. Nevnímala som to. Namiesto toho som si spomínala ako ma kedysi za ňu držl Sebi. Chvílkovo sa mi aj zazdalo že ma za ňu znova drží, že stojí pri mne a hladí mi vlasi, že hovorí že všetko bude dobré. Nanešťastie to bol len krutý prelud a ja som sa znovu zobudila do reality. Celá premočená som sa zase rozbehla pozrieť či mi odpísal. Dobehla som celá zadýchaná. Bola tam, bola tam správa od neho. Rýchlosťou blesku som na ňu ťukla. Zrovna v tom momente mi sekol počítač a ja som myslela že zošaliem. Začala som klepať nohou a keď ma už ani to neutešovalo začala som zúrivo tukať myšou na jeho meno. Nepomohlo, len mi počítač sekol ešte viac. Ukludnila som sa a začala som z hlboka dýchať. Po dlhšej chvíly počítač odmrzol a ja som si to konečne mohla prečítať, lenže na moje sklamanie mi napísal len: ,,Račej už pôjdem." Zostala som ako v šoku. Nič sa mi nechcelo a tak som len pozerala stále dookola na tú istú vetu. Ten deň ma až priam pálila ruka. Túžila som chytit do nej žiletku a porezať sa. Cítiť ten slastný pocit. Prekonala som to. Celý zvišok dňa som sa len dívala ako plinie čas. Dúfala som že sa vráti, no nestalo sa tak. Nechutilo mi jesť, môj žalúdok bol úplne stiahnutý a tak to bolo ešte vela dní. So Sebastianom som sa už skoro vôbec nebavila a keď ano tak sme sa len hádali. Teda lepšie povedané on na mňa kričal a ja ho počúvala. Neuveritelne to bolelo no dalo sa to zniesť. Niekedy som naňho aj ja sama nakričala. Mala som to robiť častejšie. Jesť mi stále nechutilo a už som prestala jesť postupne aj to málo čo som jedla zo zvyku. Začínala som byť malátna a často sa mi točila hlava. Ten pocit sa stal mojou novou drogou. Takto sa to tahalo ešte aspoň týždeň, potom sme sa pohádali tak že sme obaja uznali za vhodné keď sa už nikdy nebudeme baviť. Pristúpila som, lebo som veďela že to už aj tak inač nepôjde. Strašne moc mi chýbal a ja som už pomali nechodila ani von. Zostávala som zavreta vo svojej izbe za zastretími žalúziami. Na to všetko som ešte aj skoro vôbec nespala. Prišlo mi to zbitočné, snáď som sa chcela umordovať k smrti, neviem. Celý svet mi prišiel šedý a skazený. Nič sa mi nepáčilo. Ignorovala som všetko a všetkých. Celý čas som bola podráždená a skoro s nikím som sa nebavila. Prišlo mi to zbitočné. A takto som jedného dňa urobila ďalšiu chybu. Nepomohla som kamarátke keď potrebovala pomoc, skor naopak nakričala som na ňu. Bolo to odomňa hnusné, no mala som dosť svojich problémov. Potom som o nej aspoň dva týždne nepočula. Neskôr mi povedala že bola v nemocnici pretože sa dorezala tak že skoro umrela. Cítila som sa nesmierne previnilo. Vtedy ma niečo pochytilo a tak som vstala prebehla rychlo do kúpelky a zobrala otcovi žiletku. Notebook som strčila do skrine a sama som do nej tiež vliezla. Hneď ako som to urobila pohlad mi padol na moje písacie pomôcky, tuš, pierko a papiere. Dostala som nápad. Netrpezlivo som rozbalila žiletku. Pohladom som sledovala jej kovový povrch. Chytila som ju pevne do ruky a jedným ťahom som spravila hlbokú čiaru. Položila som žiletku a chytila som pierko. Jeho špič som namočila do vzniknutej kvapky a začala som písať dopis o prepáčenie. Po dopísaní celej strany som pierko položila a znova som chytila žiletku. Ešte raz som prešla po vzniknutej linke a tím som ju ešte viac prehĺbila. Čím hlbšie som rezala tím väčšiu radosť mi to spôsobovalo. Potom som nad linku napísala jej meno. Vôbec som tú bolesť nebrala ako bolesť, skôr ako liek ktorí tlmí krik môjho srdca. Krv sa mi neuveritelne rýchlo hrnula von a ja som ju už ani nestíhala oblizovať. Tak som len sledovala ako jej kvapôčky padajú na papier. Fascinovalo ma to. Lenže krv nie a nie prestat tiecť. Bolo mi to jedno, teda až do chvíle keď na mňa niečo vo mne skríklo a prinútilo ma si tú ranu ísť zaviazať. Teraz som vlastne rada že som to urobila, myslím že by som bola vykrvácala keby to neurobím. Po tejto udalosti sa môj život znova zvrtol, ale tento raz k lepšiemu. Prestala som ignorovať svoje okolie, normalne jesť. No, svoju žiletku som tento raz nezahodila, len odložila na bezpečné miesto kde má už navždy nedotkuto spať