Domov
Utekala. Celý čas pred svojim životom, len a len utekala. Ako keby nemala dovolene zastat. Už nikdy. Prebehla vsetko. Všetky mozne miesta a uličky, klučkovala kde sa len dalo, no i tak nevedela nájisť ten spravny smer domov. No, kde vlastne bol jej domov? Bol tam kde býval jej večne opitý otec, či bol pri matke ktorá bola už tri roky na protidrogovom liečení? Nuž, podla súdu bol u otca. No, ona sa tak necitila. Nemohla predsa cítit domov tam kde bola nevítaná. Aj keď, vítaná bola, to áno, napríklad keď mala dostať výplatu, alebo rodinné prídavky. Vtedy bola najvítanejší človek na zemy. Lenže ak zrovna nebol deň výplati mohla sa len modliť aby si jej príchod otec nevšimol, inak by ju čakali pri najlepšom len nadávky. Bolo to hrozné. Nie ako kedysi. Vtedy, keď ešte vedela kde je jej domov. Keď bola menšie a jej brat ešte žil vedela čo je to domov. Nuž, teda aspoň matne. Už aj vtedy bola mama na drogách, nuž ale vtedy ona ani nevedela čo sú to drogy. Bola príliž malá, príliž bezmocná. Veď nebyť jej brata nikdy by nevyrastla. Asi by umrela dakde v špine a odpadkoch s maminych radovánok so zákazníkmi a otcovich vývratkov. Vlastne otca chápala. Chápala prečo pije. Aspoň v poslednej dobe. Predtím tomu asi bolo inak, lenže to sa ona už asi nikdy nedozvie. Jej starší brat to asi vedel, no on jej to už nepovie. Zosmutnela. Nemohla už dalej bežať. Hneď pri tej myšlienke, jej telo ako cvičený stroj v tom momente zastalo. Oprela sa o stenu a sklzla sa po nej chrbtom dolu. Nemohla to už ďalej potláčať a tak sa rozplakala. Vždy na myšlienke na jeho smrť plakala. Veď ako by aj nie? Mala ho račej ako svojich rodičov, možno račej ako seba. Nuž a vidieť jeho smrť bolo dosť hrozivé samo o sebe. Pametala si ako v deň keď zobrali ich mamu na liečenie spáchal sebevraždu. Vyliezol na ich činžák a skočil. Nevedela prečo prave vtedy. Vobec ničomu nechápala. Bola len figúrkou v tejto hre bez konca z ktorej sa nevedela vymotat. A tak po tom túžila. Chcela byť so svojim bratom a mať taký pokoj a pocit ochrany ako vtedy. Chcela zažiť tie chvíle ako keď ju zobral von na Vianoce a gulovali sa, válali v snehu a proste si užívali živoť. Vtedy bola šťastná a vtedy asi aj vedela čo to znamená domov. Bolo to miesto kde bol človek šťastný a kde sa cítil byť chránený. Teraz ich byt sa jej zdal skôr ako pasca, než ako útočisko. Chytila si vlasy už aj tak skrehnutými prstami a šklbala sa za ne. Bol to jej zlozvik,ubližovať si keď jej mysel šalela. Bola to jediná možnosť ako sa stiahnuť späť do reality. Naspeť do tejto nočnej mory. Keď jej prsty trochu skrehli vybrala jednu ruku z objatie vlasou a šúchala si ňou nos. Nemohla tu už dlhšie ostať. Bola tma a začínalo snežiť. Svetlo pouličnej lampy krásne osvetlovalo vločky, no jej to radosť neprinieslo. Šla už pomaly a mierila do ich bytu, no keď už stála pred ich oknami otočila sa a bežala na cintorín. Bolo pár dní pred Vianocami a ona chcela navštíviť brata. Chcela byt trochu laskaná niekím kto ju mal rád. Naozaj rád, nie ako zlate prasiatko či husu. Naozaj rád, aj keby bola len šedá myška, či úbohy chrúst. Bolo to ludské túžiť po láske, po nežnom pohladení ktoré príde samo od seba. Nežiadané. Utekala nehladiac na to, že sa jej šmýka čím ďalej tým viac až pokial tam nedobehla. Potom skoro zakopla o schody a spadla na nos. No, naštastie to vybalancovala a cez cintorín šla už ohladuplnejšie. Nie len kvoli ladu ale aj kvoli mŕtvym ktorí chceli spať. Pribehla ku hrobu svojho brata a zohla sa nadeň. Usmiala sa a zošúchala sneh z okraju aby si mohla sadnúť. Keď už sedela cítila ten pocit, nie-nie mraz, ale pocit šťastia a domova. Pocit bezpečia, ktorí ako sa neskôr ukázalo sa jej stal osudným. Stala sa obäťou nejakého vraha ktorí ju zozadu ovalil palicou. Na mieste umrela.