Luna
V jednej zemy, keď este neexstovala čína taká ako ju poznáme teraz, ale len ako splet dediniek hovoriacich tym istym jazykom sa tradovala legenda. Bola o zlom Xi-Jangovi ktorí kedysi dávno chcel zotrocit celý svet. Chcel byt viac ako boh, no a tak sa na neho bohovia vtedajsej Ciny nahnevali a uveznili ho. No ako cas plynul, no a ludia zacali na bohov zabúdať, tak aj klietka Xi-Janga slabla, az len stacio aby ju nejaky smrtelník z vonku otvoril a Xi-Jang by bol znovu slobodny. No a on cakal, len na to kedy sa to stane. A zatial vymyslal plany ako sa ludom pomstit.
V tej istej dobe v Cine zila aj mlada Luna, dcera cisárovho generála. Hned na prvy pohlad bola zvlastna. Jej vlasy, neboli typické cierne, ale biele. Totizto ked bola malicka, tak skoro umrela, Ale jej rodicia boli este posledny pobozny v tej dobe a vyprosili pre dieta druhu sancu. A tak sa bohyna mesiaca nad nimi zlutovala a darovala jej druhy zivot. A kedze bohyna zeme, rivalka bohyni mesiaca, nechcela zaostavat tak darovala dietatu schopnost milovat a ovladat les. Preto vzdy ked niekde stupila, pod jej nohami vsetko prekvitalo. Dieta bolo pozehnanim pre celu dedinu. Dedina sa rozrastala a prosperovala. Vzdy mala bohatu urodu a ludia z ostatnych dedin chceli vediet preco. No a ked sa to dozvedeli ukradly Lunu z jej dediny. Chudatko Luna bola stratena a nevedela co ma robit. Citila sa tak osamelo a vyuzivane, nuz a tak sa zacala modlit k starim bohom. Ale ty uz boli natolko zabudnuti ze jej ani neodpovedali. Jej dedina zanikala a jej rodicia po case umreli od zialu. Luna nemala nikoho, uz len seba. Vtedy zvicajne cloveka caka vazne rozhodnutie. Ci chcet zit a bojovat, alebo sa nechat unasat prudom. Ona sa rozhodla bojovat. Nuz a tak sa ucila vyuzivat svoje schopnosti. Niekedy ked netusia co ma robit daky hlas jej poradil a ona ho pocuvla. Nevedela ze je to hlas bohyne, no bola stastna ze nie je az tak sama. A tak sa Luna naucila ovladat rastliny. Ta moc v nej postupne rastla, no cim viac ju pouzivala, tim viac sa jej zivot skracoval. Takto sa dostala z jej vazenia a skrita pod plastom usla prec. Dlho bludila nevediac kam ma ist a ako sa dostat domov, no ked nasla cestu a zistila co sa stalo, racej by cestu nikdy nenasla. Dedina bola ludoprazdna. vypalena. Nikde nikto neostal. Ani len vrabce a sýkorky to tu neobívali tak ako predtim. Zastala pred ich domom a tam sa rozplakala. Vosla do zrucaniny a koncekami prstou sa dotykala malickosti. Tuzila po pocite ze ju niekto lubi. Ze je tu niekto kto ju nikdy neopusti. No kruta realita sa jej zabodavala do chrbta ako neobomna zimnica a zhadzovala ju k zemi. Chcela to vzdat. Odist. Vratit sa do toho vazenia a tam v klude po rokoch umriet. Lenze co by to bol za zivot? Len tak ho premrhat. Nebolo by to zneuctenie bohyne? Ale, preco ju bohovia tak skusali? Mala predtim taky perfektny zivot? Nuz asi ano. Ved predsa bola ina. A to sa ludom urcite nepacilo. Bola taka ista ako zlato. Kazdy ju chcel mat pre seba aby bol co najviac bohaty. No nebolo zlato tiez len kov? Povzdychla si nad tim a zosmykla sa na zem. Nohy ju uz neudrzali, az taka bola slaba. Hladela po miestnosti ktora kedysi bola kuchynou a pred ocami sa jej vynarali spomienky. Znovu videla matku ako nad ohnom pripravuje jedlo. Otca ako doniesol do kuchyne ryby z uspesneho lovu. Ako sa pobozkali a ako sa k nej prihovarali, ze by sa mala ucit varit, pretoze ak tu raz nebudu, nikto sa o nu nepostara. A to bola pravda. Nikto sa teraz o nu nepostara. Jedine ona sama. Lenze ona teraz bola taka slaba. taka bezbranna a bezmocna. Lenze to jej este nedavalo dovod prestat zit. Nad touto vedomostou sa zhacila, no namiesto preukazania slabosti racej privrela oci a snazila sa usporiadat si myslienky. Snazila sa najist nejaku silu aby sa mohla znovu postavit a ist dalej. A ta sila postupne prichadzala. Niekde z jej vnutra sa hrnul ten teply pocit ktori jej dodaval energiu. Tak po chvili vstala a vysla von. Uz tam dalej nemoha ostat. Na tom mieste sa jej energia tak rychlo vytracala az to nebolo mozne. Ale aj ked ju tam jej srdce tahalo nemohla tam dalej ostat. Musela ist prec. Niekam kde ju nikto nebude poznat. Kde zacne novy zivot. Kde bude chcena pre to kto je nie pre to ze co sposobuje. Mozno aj neznasala svoje vastnosti, niekde hlboko vnutri. No, bolo by to naozaj nevdacne keby za to bohov vynila. Oni za ludske spravanie nemohli. To bola len ta ludska chamtivost ktora nieco taketo sposobila. Mozno bola prilis malicherna. No odpoved na to racej nechcela vediet. A tak vtedy sestnast rocne dievca meno Luna sa vydalo na narocnu cestu za novym zivotom.
Vonku vladol hlboky mraz ked ona konecne bola spokojna s tim kde je. tu ju uz naozaj nikto nepoznam. Jej vlasom sa vsak este stale divili. A tak, skor ako vosla do dediny zafarbila si vlasy na cierno zmesou bylin. Stala tam obklopena polozasnezenimi domami a hladela cez rybie mechuriky do vnutra domov. Skoro od vsadial svietil ohen. Pousmiala sa na ziariace okna a zaspominala si na casy ked v takychto casoch sedela vo vnutri s rodicmi. Ta spomienka ju zahriala pri srdci a dodala jej silu ist dalej. Sla pomali cez dedinu rozmyslajuc kde by bolo vhodne poprosit o noclah a aj sa zopar krat pokusila spytat, no vzdy bola vyhnana. Az uplne na konci dediny, stal osarpany stary domcek. Zdalo sa ako keby tam nikto nebyval, no aj tak zaklopala. Pocula za dverami sustanie a hned na to jej dakto otvoril. Bol to asi osemnast rocny chlapec. Vyzrral ze uz dlhsiu dobu hladuje a asi aj hladoval. Pousmial sa na nu a stale nesmelo, bezoslova sa na nu pozeral. ,,Mohla by som popytat o noclah" Spytala sa potichu. ,,Moc miesta nezaberiem a mozem byt aj prinosom." Dopovedala placho. Chlapec prikyvol a prizval ju dnu. Nebolo tam moc teplejsie ako vonku no aspon mu nefukalo. Zavrel za nou dvere a spytal sa jej. ,,Chces caj? Zahreje ta." Pousmial sa a bez cakania na odpoved jej ho bezal pripravit. Ona zatial stala pri dverach a zviechala v rukach vrece. Rozhliadala sa po miestnosti a konstatovala ze tento chlapec asi urcite nie je bohaty. Tak rada by mu pomohla, lenze ako mohla vediet ze potom sa to znova cele neprevali. Nechcela znovu utekat. Chcela tu ostat a zabyvat sa tu. Postavit si domcek, platit dane. Pestovat. Bol to jej novy sen, no nevedela ci jej bude urcene ho aj zit. Ale kvoli tomu vedeniu sa nevzdavala. to by bola ta najvecia chyba aku by kedy urobila. Vtedy jej chlapec donieso caj a ukazal jej aby si sadla pri maly krb. Boli tam provizorne podusky s kuskov latky, no moc od chladnej zeme nenapomahali. Kusla si do jazyka a racej sa napila horuceho caju. Bol trochu trpsi nez bola zviknuta, az sa jej vysusalo hrdlo, no ked dopila zanechal taku prijemnu chut v ustach az sa to nedalo popisat. Pripominal jej pocit aky citila ked bola s rodicmi. Znovu sa jej zastisklo, ale co mohla robit? Tak sa racej sustredila na chlapca a usmiala sa nanho. ,,Ako sa vlastne volas?" Snazila sa zacat daky rozhovor, no nevedela ci sa to postasti. Chlapec si odkaslal, aj ked to znelo skor ako keby ma zapal priedusiek, a potom odpovedal: ,,Ryuko a ty?" Povedal ticho a ja som pochopila ze za zapal priedusiek asi ani moc hlasnejsie odpovedat nemoze. Tak velmi ju v tom momente hryzlo svedomie. Tak velmi sa o neho chcela postarat. A tak sa znovu dostala pred dalsie razcestie. Pomoct mu, ci nie? bolo to tazke rozhodnutie no rozhodla sa pre ano. ,,Luna." Odpovedala mu a hned na to polozila salku na zem a vstala. Sla ku svojmu vrecu a stadial vytiahla flasku. Mala tam bylinky proti zapalom. Dufala ze mu to pomoze, no a ked nic viac aspon bude pit stale teple caje. Podala mu flasticku. ,,To pi 2x denne. Dve lyzicky na jeden hrncek a budes do mesiaca v poriadku." Usmiala sa nanho a potom dopila caj. Nevedela ako sa ma zachovat, ci nevyznela s timi bylinkami nejako divne. Ryuko sa na flasticku stale neveriacky pozeral az sa zacinala citit trapne. No ked uz chcela nieco povedat tak ju predbehol a podakoval jej. Nepovedal nic ine ani sa jej nic nespytal. Tak sa spytala ona: ,,Nie si hladny?" Vtedy sa cely zacervenal, no nakoniec odpovedal: ,,Ano som a jak."
,,A mas doma nieco kde by som mohla uvarit polievku?"
,,No nejake hrnce tu mam. Ostali po mame. Skoda ale ze ja varit neviem.." Povedal skleslo.
Pousmiala sa nanho a podisla k vrecu. Nemala uz toho vela. Par kusou suseneho masa, daku korenovu zeleninu a poloplne vrecko ryze. Mala pocit ako keby sa toho vsetkeho vzdava a nevedela ze ci teraz nebude hladovat. Totiz ked bola zima jej schopnosti neboli vobec silne, ak vobec dakedy dake. ,,Takze mozem to u teba uvarit, alebo?" Usmeje sa nanho a caka zdvorilo na odpoved. Je sice velmi hladna, no este nie nevychovana. Chlapec bez vahania prikivol, vstal a pomohol jej rozlozit ohen na varenie. Ked uz bola provyzorna polievka hotova tak si obaja nabrali a pustili sa do toho. Chlapec vyzeral tak stastne az ju pichlo pri srdci myslienka ze ho bude musiet opustit a nechat na pospas osudu. No, ostat s nim by znamenalo riskovat ze na to jej male tajomstvo pride. A ona netusila ako by zareagoval. Nechcela byt väznom. Uz nie.
Preslo uz par tyzdnou co stravila u chlapca. Mala sa u neho dobre. Konecne uz zacala jar a ona sa mohla plne zahlbit do zahradkarcenia. Milovala sadenie novych rastlin. Bodaj by aj nie, ved predsa z casti boli aj jej podstatou. Boli jej darom. Milovala citenie zrodu ich zivota. Bol to taky skveli pocit. Ked dosadila par dalsich rastliniek podisla naspet k chatke. Chlapcovi sa uz darilo lepsie. Zmuznel a zosilnel. Vyzeral ovela lepsie nez ked ho videla prvy krát. Prave teraz opravoval jeho domcek. Slo mu to od ruky. Ked ju uvidel usmial sa na nu, no pokracoval v robote. Ona zatial vosla dnu a zacala pripravovat obed. Varila polievku podobnu tej ako ked sa prvy krat stretli, no teraz bola ovela bohatsia na suroviny. Vlozila do viacej vody dalsiu zeleninu a potom sla von. bol cas na to aby si znovu podfarbila jej vlasy. Uz totizto zacali stracat farbu. Musela si ich podfarbovat skoro kazdy tyzden aby boli stale cierne, no ak chcela zit v tejto dedine nemohla si dovolit vytrcat z davu. Uz teraz bolo napadne ze cela dedina zrazu prosperovala. Ked si dofarbila vlasy polievka uz bola hotova a tak ju dala dole z ohna. Potom vysla von a privolala Ryuka k obedu. Bol velmi hladny. Este stale sa zdalo ako keby sa vzdy chcel najest co najviac keby nahodou zrazu nebolo zas co jest. Nezazlievala mu to. Po jeho situlacii by sa chovala asi rovnako. Prisiel jej taky rozkosny ked tak dravo jedol. Dalo by sa povedat ze jej vtedy prisiel najzlatsi na svete. Cely cas sa vtedy nanho chcela len pozerat a musela sa nanho cely cas usmievat. Netusila preco, a aj ked sa snazila na to prist, tak na to neprisla. Ale nevadilo jej to. bola len znovu stastna za to ze mala dakoho s kim sa mohla porozpravat a kto by ju nebral ako majetok. Lenze stale tu bol ten strach. Ze co ked raz na to pride. Nepreda ju potom pre peniaze? Urcite mu potom pride divna. Blazniva alebo akasi, len urcite nie normalna. A to ona nechcela. Nechcela stratit jeho sympatie len pre to ze bola ina. Aj ked jej rodicia hovorili ze je vynimocna, iny ludia ju skor brali ako obludu, ci strasidlo. Vecina ludi brala vsetko ine a nove ako strasidelne a to ju najviac desilo. Co keby mu zrazu povie ze mu klamala o tom aka je. Ze ona naozaj doniesla urodu do jeho domu. Kto vie co by potom robil. No, ona nad tim teraz nechcela uvazovat. Chcela sa len nanho pozerat a usmievat sa pritom od ucha k uchu. Chcela pocut ako sa jej ako vzdy opyta, ze co sa deje. Jednoducho by jej tieto detaili uz nesmierne chybali keby musela odist. A toho sa teraz bala najviac. Co ked raz si vsimne ze za jej stopami vznikaju cesticky zelenej travy a kvitnucich kvietkov? Nevedela ako taketo daco zakrit inac ako tak ze prechodila celu zahradu ze bola cela okvitnuta. Potom po tej robote bola vtedy na seba cela hrda. Lenze nemohla prejist celu dedinu. To neslo. Pokrutila na to hlavou a znovu sa sustredila na neho. Ked dojedol tak mu zobrala misku a isla ju odniest do kuchyne. ,,Deje sa nieco?" Spytal sa. Pokrutila na to hlavou. ,,Nie nedeje." Stale sa na tom usmievala a nemohla pochopit ako niekto moze byt taky krasny aj ked je. Priniesla na stolik este dve salky vriaceho caju. Vzdy po jedle si davali caj. A potom jej to doslo. Hned ako zacitila tu trpku chut v ustach sa jej vybavila spomienka na lasku k jej rodicom. Ona ho milovala. Tato vedomost ju obarila ako keby si prave ten caj namiesto do ust naliala na saty. Ostala len tak sediet a divala sa do prazdna. Ako jej vobec tato malickost mohla uniknut. Ved musela pritom vyzerat tak zretelne. ,,Naozaj sa nic nedeje?" Naliehal ked videl ako sa tvarila. Pokrutila len hlavou a rychlo sa vratila naspa do reality. Opat si uchlypla z caju. Naozaj bola zamilovana? Nuz ale co z toho ak ju on nemiloval. Sklopila trochu zrak az zabludila pohladom k salke. Zahladela sa do nej a trosku v nej kruzivim pohybom rozvyrila vodu. Musela sa spravat naozaj divne. ,,Pocuj. Preco si mi vlastne dovolil tu ostat." Zdvihla pohlad zas k nemu a nesmelo cakala na odpoved. Bala sa jej. No tusila ze to asi ani nebude odpoved po akej tuzila. Najiskor jej asi odpovie nieco ako: Pretoze si mi bola sympaticka, alebo, pretoze som bol osameli. Neboli to sice najhorsie moznosti, no ona chcela pocut nieco viac. Aj ked nevedela ze ci to naozaj chce pocut. Bolo to zvlastne. Nikdy nepremyslala nad tim ake by to bolo mat chlapca a potom si ho zobrat. Mat potom rodinu a deti. Nikdy jej na tieto myslienky mysel nezabludila. Vzdy rozmyslala len nad krasou lesou. Diviny. Nad prirodou. A teraz tu bolo nieco taketo. Nieco tak velmi ludske ze si uz ani nepripadala taka ina. Taka nechcene-chcena. ,,Prisla si mi ako zazrak z neba. Ako keby mi ta poslali sami bohovia." Usmial sa na nu. Bola to sice ina odpoved aku cakala no a asi to bola aj najlepsia odpoved aku mohla ostat. Ved predsa nemohol povedat ze sa na nu na prvy pohlad zamiloval. Na to ho moc dobre poznala a to by nezvladol. Bol prilis hanblivy. Usmev mu opatovala a potom sla umyt riad. On sa zatial vratil do opravovania chatky. Bolo tam este dost roboty a ona ho nechcela kvoli tomu rusit.
Na dalsi den sa toho dost zmenilo. V tu noc den predtim sa jej totizto Ryuko k niecomu priznal. Priznal sa jej ze ju asi ma racej ako kamaratku. Ze pri nej citi pocit ktori este pri nikom necitil. ze je to vraj nieco nove a velmi velmi opojne. Vraj mu strasne moc chyba ked ju nevidi a musi na nu stale mysliet. Vtedy v nej vyvolala nadeje,ze je na svete este clovek ktori by ju este dokazal milovat. Dufala ze sa nepletie a naozaj k nej neciti len priatelstvo. Bola predsa uz dost stara na to aby uz mala manzela. Na jej vek to v tej dobe bola hanba ze este nebola vydata. Dokonca sa jej dake zeny uz aj kvoli tomu posmievali. Lenze jej to az tak nevadilo. Bola predsa stastna tak preco sa teda nahlit. Ved este nebola az taka stara. Sice bola pravda ze niektore zeny v jej veku uz mali aspon dve ci tri deti a ona ziadne to predsa nevadilo. Ci ano? Mala by sa snad o dake snazit? Pozrela sa na Ryuka a rychlo tu myslienku zavrhla. Ale uz bolo neskoro. Vtedy sa uz cela cervenala a snazila sa to dako rychlo ukryt. Uz vsak bolo neskoro. Vtedy si to uz Ryuko davno vsimol. Usmial sa na nu a chytil jej bradu do dvoch prstov. Potom sa k nej zohol a nezne ju pobozkal. Trvalo to len chvilku, no ona tuzila potom aby to trvalo dlhsie a tak sa ona sama natiahla pre dalsi bozk. Zarazila ho no bozk jej opatoval. Ved predsa bol stastny ze nespravila daco ine. Napriklad neostala len tak zarazene nanho pozerat. Potom ked sa od seba odtiahli sa obaja vydali cervenajuc sa naspat do roboti. Nevedela co ma teraz robit, no jedno bolo iste. Naozaj ju mal rad a to ju hrialo pri srdci. Dokonca sa jej aj plevel trhal lahsie ako predtim. Svet bol zrazu taky uzasny az mala pocit ze mu moze povedat vsetko, no este nechcela. Najprv si musi dokazat ze ju naozaj tak velmi miluje ako jej dal doteraz najavo.
Preslo par mesiacov odkedy si dali prvy bozk a ona usudila ze uz by bolo asi aj vhodne povedat mu o tom jej malom tajomstve. A tak si jedneho dna neprefarbila znovu vlasy. Prisla za Ryukom ze mu musi nieco povedat. Netusil co ale aj tak ju nasledoval. Zaviedla ho na cistinku. ,,Nepozeraj sa." Povedala mu a ked sa otocil tak sa zacala vyzliekat. Vyzlecena len do jednej vrstvy pradla skocila do vody. ,,Uz mozes." Otocil sa k nej a ona si zacala si drhnut vlasy. ,,Vies mam take male tajomstvo..." Ked jej zliezla dolu farba Ryuko sa cely zhacil. Zacal cuvat prec. ,,To nemoze byt pravda..." Povedal a potom sa rozbehol domov. Nevedela preco to urobil no hned na to vybehla z vody a bezala za nim domov nehladiac na to ze sa ani neprezliekla. Dobehla k nemu a on na nu len neveriaco pozeral. ,,Ty, ty si to dievca kvoli ktoremu sme sa museli prestahovat. Kvoli ktoremu zomrel moj otec a ja s matkou sme len zivorili!" Chcela k nemu prist a objat ho, no on sa len odtahoval. ,,Takze preto nasa zahrada cela prekvita?!" Vykrikol a vybehol von kde zacal trhat vsetku zeleninu zo zeme. ,,To su tie tvoje cary? Aj mna si ocarovala aby som ta miloval?! Chod prec a nikdy sa u nevracaj! Nikdy viac ta uz nechcem vidiet!" Krical po nej a stale trhal zeleninu az v zahrade neostalo uz nic zive. Len sa nanho divala, neplakala. Nechcela ukazat svoju slabost. Bala sa ze by to bral len tak ze ho vyuziva a chce mu hrat na city. Ale, ved on uz ani neveril na jeho city k nej, ani jej k nemu. Zbalila si veci. Prezliekla sa a potom si zakrila polku tvare a vlasy plastom. Na stole mu nechala mesec s peniazmi a potom zmizla.
Chlapec potom sa stale ubijal v ziali a smutku, no stale si myslel ze ho Luna zacarovala a tak zasiel ku starej vestici a spytal sa jej co by mal urobit. Lenze vestica nebola dobra, chcela ho pre svoju dceru. Dobre vedela ze zem kde ma teraz on dom je pozehnana a peniaze sa mu budu iba sypat a tak mu povedala ze nech pride na druhy den, ze si to musi premysliet. Vtedy jej temne plany vycitil Xi-Jang a ovladol jej mysel a tak na druhy den mu ona povedala nech velku kamenu urnu a otvori ju. Vraj by mala byt niekde blizko v lese. Tam vraj najde pokoj od tejto lasky. Nuz a vlastne mu ani neklamala. Vtedy uz mal pre neho Xi-Jang prichystany dobry osud. Mal byt namiesto neho navzdy uvezneni v tej urne. A tak Ryuko isiel. No ako tak siel cim dalej viac do lesa a cim dlhsie hladal tim viac mu vsetko pripominalo Lunu. Vlastne mu napadlo ze uz na nu ani nechce zabudnut, no vtedy uz bol priliz blisko urny Xi-Janga a jeho sila ho uz priliz pritahovala. A tak Ryuko pustil Xi-Janga von a on ho tam uveznil.
Luna zatial putovala po krajine a zivila sa plodmi ktore divoko rastli v lese. Nebolo toho vela ale bola to aspon pestra strava. Dufala ze jej Ryuko odpusti, ze mu to nepovedala a aj to ze kvoli nej umrel jeho otec. No nevedela ci naozaj sa tak stane. Ale verila tomu celym srdcom. Chcela sa k nemu po case zas vratit. Ale po troch tyzdnoch a zistit ci jej uz odpustil alebo nie. Svoje biele vlasy uz neskrivala. Chcela mat ciste svedomie. A ak ju aj niekto spoznal chcela aby vedel ze je to ona. Bola predsa dieta zachranene bohmi. Timi ktori robili velke ciny. Nemala by sa predsa na to hanbit. Mozno jej zaciatky neboli dva krat slavne ale predsa jej museli kvoli niecomu zachranit zivot. Niecomu co mala vykonat. Nemohla byt predsa len ich hratka. Sama pre seba sa zasmiala. A mozno naozaj bola len ich hratka pretoze sa nudili lebo uz nebolo co vytvarat. Zahriakla sa len co si uvedomila ze sa ruha a potom sa par krat pomodlila k starim bohom. A div sa svete potom sa jej zjavila bohyna mesiaca. Nevidela jej do tvare, no urcite keby ano tak by bola velmi pekna. Mala dlhe biele vlasy ktore poletovali vo vetre a dopadali na okolie ako luce. Vlastne ona cela ziarila a tak videla len jej obrys. Bola nizka, no nie dieta. To bolo asi jedine co o nej z tohto obrysu mohla povedat. Potom sa jej prihovorila: ,,Teraz je cas pre ktori si ostala nazive. Chod a uvezni za nas Xi-Janga." Potom po dlhsej odmlke pokracovala. ,,On uveznil tvojho hlupeho Ryuka." Necakala na odpoved. Bol to rozkaz a tak potom zmizla.
Luna sa hned vydala hladat Xi-Janga a tak povediac najist ho ani nebolo tazke. Vlastne si on nasiel ju. Chcel vediet pre ake dievca bol ten chlapec ochotny riskovat aj svoj zivot. Ked ju zbadal zdala sa mu vsak az priliz obycajna na to aby uveril ze to tak aj mohlo byt. Len sa jej zasmial. ,,Takze kvoli tebe otvoril Ryuko moje vezenie? To na teba chcel zabudnut?" Vysmieval sa jej a ju jeho slova velmi boleli. Nechcela uverit tomu ze by naozaj na nu Ryuko chcel zabudnut. No ani nevedela preco naozaj tu urnu vtedy otvoril. Bala sa ze ma pravdu. ,,Ako ti mam verit ze mi vravis pravdu?" Povedala odhodlane. Teplo jej vlasou ju hrialo aj ked ju samu striasala zimnica strachu. Nevedela ci to je tim ze sa jej zmenili odkedy jej bohyna mesiaca darovala zivot alebo je to len tim ze su ako srst. Xi-Jang sa jej len zasmial. ,,Tak dobre. Nech ti to povie on sam."Podisiel urnu a trochu ju pootvoril, no tak aby Ryuko nemohol uniknut. Potom sa spytal. ,,Ryuko, poved mi preco si naozaj prisiel za mnou a otvoril tu urnu?!" Vykrikol a hned na to sa mu z urni ozvala odpoved. ,,Pretoze som chcel zabudnut na Lunu." Ozval sa neomilne Ryukov hlas. Vtedy sa dievca zosipalo a padlo na zem. Ostala cela zarazena a stratena az pokial sa znovu neozval ten ustipacny hlas.
No co potom vsetkom ho ešte lubiš?- dievča sa zahladelo do zeme a hladala pohladom nejakú zachranu no nenašla, namiesto toho narazila na svoju ruku, na dlaň ktorú jej tak rad drzal. -Ano, milujem.- Povedala najprv potichu a potom znovu ovela rozhodnejsie. -Ano, milujem!- povedala druhy krat a na treti to už vykríkla. -Milujem ho! A ty mi ho vratis! Nenechám ho zahynúť to skor znicís mna ako jeho!- Vstala a skocila po vladcovi Xi-Jangovi. Najprv ho to zarazilo, no potom sa len skodoradostne usmial a odhodil ju stranou. -Ty bláhove dievca ty si myslíš že ma dokážeš poraziť? Mňa mocneho Xi-Janga?- Pozviechala sa zo zeme a zotrela si slzy. Znovu sa rozhodne postavila ako keby ju nič nebolelo. -Možno ma zabiješ, ale ty zomries so mnou!- Vykríkla a vyriekla kúzlo. Zem sa zachvela a okolo Xi-Janga sa objavil dym. Znovu sa zasmial. -Tvoje úbohé pokusi ma nezastavia.- Povedal a dym sa mu zatial omotal okolo ruky. Trhol nou, ale márne. Dievča sa už len-len držalo na nohach. -Ty si...To nie je možne!- Začal sebou šklbať, ale oslobodit sa nedokazal. Keď sa trochu vydýchala povedala:- Nikdy ho nedostaneš, nikdy!- Zo zeme vyrástol strom a obkrútil Xi-Janga tak že ho uveznil vnutri, tak že on sa stal tím stromom. Dievča sa spokojne pozrelo na svoj výtvor a spadlo na zem.. -Niééé-. Vykríkol jej milovaný, ktorí ked prestala posobit Xi-jangova moc sa uvolnil zo zajatia a bezal k nej.. -Prečo? Luna, prečo?- Povedal a jemne zviechal polomŕtve telo dievčaťa -Pre teba.- Povedala ticho a jej vydychy boli v jej zivote tie posledne. z jej vlasou mizla biela farba a nahradzala ju cierna, az modra po rodicoch. Vtedy sa Ryuko zhacil a aj on sa zacal modlit k starim bohom. ,,Vy ste jej dali zivot a ona splnila vsetko co ste po nej ziadali, tak preco mi ju teraz beriete?!" Krical a zviechal telo uz skoro mrtvej druzky. Plakal. Vtedy druhy krat v zivote plakal. No a cez slzi ani nevidel to co sa stalo jedine co zazrel bol biely zablesk ktori sa jej otrel o celo. Potom sa zhlboka nadychla az to nou sklblo. Vtedy stary bohovia ucinili posledny zazrak. Potom sa utiahli do ustrania a uz ich nikto nikdy nevidel. Povrava sa ze vtedy vycerpali vsetku svoju moc. No iny vravia ze ich uz nebavil terajsi svet a tak spia a cakaju na nieco nove. No ako to je naozaj, to nikto nevie. Mozno uz len Luna ale ta ma teraz ine starosti ako rozpravat nam o starych bohoch.
Komentáre
Prehľad komentárov
Compression est comment calleux votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur sentiment pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent perseverent b gerer offre sang loin de votre coeur. Chaque temps votre moelle bat, il pompe le sang a tous egards vos arteres a la vacances de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/acheter-tadalafil-tablette/
:):)
(emy, 25. 7. 2011 2:50)
pekneee... este ze si ma nesklamala! :D uz som sa zlakla pri tom konci, ze si ta pri najblizsej prilezitosti podam, ale zachranila si si to :D tak sme presli od Mumie, cez toho Vladcu po eldesta a na konci mi to znovu pripomenulo eldesta :D tiez tam bola zena ktora sa zmenila v strom, aspon myslim :D
ale inac welmi pekne lasik :-*
High Blood Constraints and Bravery Disease
(Areuddinfurf, 24. 9. 2018 12:34)