Kvapka
Na pokludnu hladinu zrazu dopadla kvapka. Jej nerušený spánok sa zrazu narušil zvukom okolia. Počula detskí plač minulosti. Jej minulosti. V poslednej dobe sa jej hladina rušila často. Jej mysel bola nepokojná. Vedela prečo. Znova sa jej celé spomienky posledných rokov premietali pred očami. No, ono to začalo omnoho skorej, ešte keď bola maličká. Ich kmeň nebol velký, no mal niečo čo ostatne kmene naokolí nemali. Mal knažku ktorá videla budúcnost. Možete si myslieť aký mala super život, no z darom prichádza aj zodpovednosť a tato zodpovednost sa jej zdala až príliž prehnaná. Žena ktorá bola vyvolená stať sa kňažkou prišla v den svojho zasvecovania o oči. Celý svoj život potom prežila už len v svojich víziach. Bola ako bábka. Slepá bez názoru. Bez možnosti odporu. Skoro každú noc si veleknazi brali jej telo. Vraj aby stvorili novú kňažku. Takže jej osudom nebolo len byt slepá bez možnosti úniku zo sveta vízií, ešte aj musela slúžiť potešeniam veleknazom. Zivot knažki bol obdivovaní, no naozaj to bolo len vezenie. Po neustále rušenom spánku prišlo skoré stávanie. Hneď po jedle ju odviedli do posvetnej jaskyne a posadili ju do výklenku. Tam strávila celý deň. Neskoro večer sa vracala naspeť do dediny. Hned po jedle ju zaviedli do postele a tam stravila dalšiu prerúšanú noc. Osud kňažky bol velmi krutí. Tej terajšej však Velká Matka nedopriala potechu detského smiechu a tak ked zostrala radili sa velknazi kto by mal zasadnúť na jej miesto. Čo vôbec spravia ked sa jediný dar bohov ktorí im udržoval mier vyparí a v tom hned na druhý deň v noci som mala svoju prvú víziu. Kričala som zo sna a pobudila som rodičov. Hneď vedeli že to ja mám nastúpiť na jej miesto. Vychovávali ma ako kňažku. Ako ich dobytok. A ja som čím ďalej viac nenávidela svoje schopnosti. Lenže nech som sa snažila zbaviť sa ich sebeviac tím skorej som mávala vízie. Neskôr som si na ne zvikla. To už bola ale knažka stará a oni sa už rozprávali o tom kedy si ju asi Velká Matka povolá k sebe. Modlila som sa aby ten deň nikdy neprišiel. A on naozaj nechodil a nechodil. Ludia si dokonca začali namýšlať, že ju bohovia nechcú a začali sa báť, že sa na nich chystá niečo hrozné. Nechcelo sa jej stat kňažkou a len sa modlila pre to aby naozaj terajšia kňažka nikdy neumrela, ale bola by hlúpa keby verila, že nikdy neumrie. Netúžila po tomto osude. Chcela ho zmeniť. Lenže ako by dievča ktoré bolo neustále strážené mohlo zmeniť takúto prioritu? Dlho nad tým premýšlala a snažila sa zistiť v ktorí čas a vlastne čo by mala urobiť. Znova osud nedal vela čakať a stala sa vražda, aspoň tak to bolo odsúdené zvišnými velknazmi. Jednej noci zomrel najvyssi velkňaz. Našli jeho telo doráňané nedaleko v lese. Vedla neho bol mladý muž s rukami od krvi. Vravel ze on to neurobil, že ho iba našiel, no oni mu neverili a vyhlali ho z osady. Táto udalosť v nej mnohé zmenila. Zistila, že nemusí síce niekoho zabiť, len stačí aby spravila niečo pre čo ju vyženú z osady. Lenže jak premýšlala sebeviac nevedela prísť na to ako by tohto ciela dosiahla a tak sa rozhodla, že v noci vyhladá toho vyhnanca a pokúsi sa ho presvečiť aby jej nejako pomohol. Túžila po slobode tak ako nikdy predtím a vedela, že teraz je jej bližšie než kedykolvek predtím. Vedela, že toto stretnutie je ryskantné, pretože nevedela, či ho naozaj nezabil, no nebála sa. Smrt nebola až taká hrozná ako to, že by celý život bola niekoho majetok. Rozhodla sa, že ho vyhladá túto noc. Ved keby ho náhodou nenájde túto, môže sa o to pokúsiť zajtra, pozajtra, popozajtra, až pokial sa nestane sama knažkou. Nemala až tolko času, aby mohla otálať a ona to vedela. Vedela presne kolko mala casu. Presne za dva splny mala knažka umrieť. Musela ho zatial najst. Bola prílož odhodlaná na to aby prežila sklamanie z toho že ho nenasla. Ked prešliel deň a všetci v osade zaspali ticho sa vykradla z jej prístrešku a vykradla sa do lesa. Boh Mesiaca zahaloval krajinu svojim striebristím svitom a tak mohla skoro ako za dňa kráčať lesom. Vedená božským zrakom došla až k jednej jaskyni. Bála sa vojsť do vnútra a tak len nie moc nahlas zakričala: ,, Je tu niekto.“ Z jaskyne sa nič ani nikto neozval. Už chcela odísť keď zazrela nejaký belasí obrys ako sa k nej približuje. Najpv sa nalakala, že snáď vyplašila niektorého z lesných duchov, no potom keď sa tieň priblížil pochopila že to nie je duch ale ten mladík ktorého hladala. Stal tak aby mu nevidela jeho výraz. V ruke držal oštep s kamenním šípom. Vyvolávalo to v nej ešte väčší strach, no vzrušenie z toho, že ho našla ten pocit rychlo prekrylo. „Čo odo mňa chceš?“ Spýtal sa jej. Stále tam stál s neústupným, nedobytným postojom. Ked si ho lepšie prezrela, už si nebola až taká istá, že či je vzrušená len zhodou udalostí. Nie, čím ďalej sa naňho dívala tím sa jej tá možnosť zdala menej reálna. Začínalo jej byť čím ďalej tím teplo a červeň sa jej tisla do tvárí. Inak povedané, hanbila sa. No, lenže tieto myšlienky netrvali dlho, pretože bola zastihnutá jeho otázkou. Musela sa na jej vkus až príliš rýchlo spamätať. „Prišla som ťa poprosiť o radu.“ Na tejto otázke sa veru schuti zasmial. Na rozdiel od nej on vedel kto ona je. ,,Nie si náhodou budúca kňažka? Nemali by ludia prosiť o radu teba?“ Povedal jej stále sa smejúc. Prišlo jej to urážlivé, ale čo mala robiť keďže ona ho potrebovala? Aj keď stále si nemohla byť istá, že on je ten pravý kto jej pomôže. Vlastne tu nebol nikto kto by jej mohol pomôcť. Nenechal ju odpovedať na jeho otázku a hneď ako sa dosmial pokračoval. „No tak mi povedz, čo odo mňa potrebuješ a čo mi za to ponúkaš?“ Snažil sa pôsobiť nadradeno, no veď aj si to mohol dovoliť. Bolo mu predsa jedno či jej prosbu vyplní. Netušila čo by mu mohla ponúknuť a tak spravila asi jej prvú najväčšiu chybu. Ponúkla mu nech si vyberie sám. No, a on bol chlap. Žiadal si spraviť prvú škvrnu na jej doteraz čistom rúchu. Nebolo jej dvakrát po srsti pristúpiť mu na túto nôtu, no čo mala robiť? Nakoniec pristala. Sľúbil jej, že jej pomôže, že sa nemá čoho báť a tak sa mu oddala. Veď aj tak ju to isté čakalo čo chvílu. Čakala, že bude drsný, majetnícky, tak ako všetci muži z osady, no on nebol. Bol príliž nežný. Už neverila, že niekoho zavraždil, že by toho bol schopný. Teraz tu boli len ona a on dokonca aj všetky jej vidiny a povinnosti v tej chvíly odpadly. Cítila, že niekam na chvílku patrí. Túžila sem patriť, sem k nemu, dlhšie. Takto sa stretávali každú noc. Každou chvílou sa do neho zamilovávala čím ďalej viac. Túžila patriť už len do jeho sveta, do sveta kde ju niekto bral ako bytosť, nie ako nástroj. Takto prešli 3 týždne a ona zistila že je tehotná. Nikomu to nepovedala, dokonca nestihla ani jemu, pretože pred tím než mu to stihla povedať, než sa vobec odhodlala ma to povedať stala sa určitá udalosť. Jej otec ju v noci sledoval a zistil že sa s ním stretáva. Odchytil si ju nadránom vynadal jej a zbil ju. Potratila. To bola prvá omračujúca rana do života. Každú noc ju osobne strážil. Nemohla byť ani chvílku sama. Stále pri sebe niekoho mala. Preplakala mnoho nocí až jej rany po bitke znova krvácali. Nedokázala na neho prestat mysliet. Nemohla zniest svoj osud. Uz jej ostávali len necele 2 týžne a mala sa stať kňažkou. Vedela to, no našťastie nikto iný to nevedel. Jednu noc mala štastie jej otec uzaspal skorej než ona a ona mohla znovu sa vykradnúť preč. Bolo jej jedno či ju zbije alebo čo jej spravý, len ho chcela znova vidieť, cítit. Bola taká šťastná, že ani nevnímala, že slnko už vyšlo na oblohu. Tento raz sa vracala spolu s ním. Bála sa že by jej otec chcel ublížiť. Mala pravdu. Znova ju čakal na tom istom mieste a len čo ju videl zdvihol zo zeme najblizsiu palicu a hodlal sa sposobit jej dalsie modriny a rany. Lenže tento raz tam s ňou bol aj on. Pobili sa. Jej otec po nich obidvoch kričal a až tak že ho začuli ludia z osady a prišli sa pozerieť čo sa deje. Keď uvideli jeho ako sa bije z jej otcom hneď im bolo jasné o čo sa tu jedná a tak spravili krátky proces s touto bitkou. Oznacili ju ako poškvrnenú. Najvyšší velkňaz zobral dýku a dvaja ďalší ju chytili. Spravil jej dlhú jazvu cez celé lavé líce a potom aj ju vyhnali z dediny. Každý kto si začal s vyhnancom bol tiež vyhnanec. Rana ju síce štípala a neskutočne bolela, no ona aj napriek tomu bola šťastná. Veď konečne mohla byť slobodna, aspoň si to myslela. Odišla s nim a už nikdy sa nesmela vrátiť. Dedina ostala tým pádom bez budúcej kňažky, no ju to netrápilo. Veď predsa taký život nebol o nič lepší ako život vyhnanca. Žiť v klietke a žiť bez ostatných ľudí, je v tom až taký rozdiel? Jej sa nezdalo. Nepáčila sa jej táto spoločnosť, no pre život vraj bola potrebná. Ľudia ktorí žili sami vraj rýchlo umierali. Bohovia sa od nich vraj odvracali a tak ich sužovali choroby, či ich roztrhali besné zvieratá, alebo bes. Netušila či sú tie povedačky pravdivé alebo nie. No, podľa jej názoru záležalo skôr na tých ľuďoch či sa znepriatelia s bohmi alebo nie. Aj keď bola vyhnanec nehodlala zradiť bohov. Boli tu na to aby ju viedli. Učili ju lebo im naslúchala. Veď jej predsa dali jej dar, nemohli za to čo s ňou chceli spraviť ludia. Nebála sa. Keď mal jej osud byt zavrhnutá vlastnými božími rodičmi tak nech. Ona im ostane verná. Nehodlala viac nad touto témou viac dumať. Bude žiť len tak ako sa s tím sama popasuje. Nebude hádam čakať boží zázrak. Bohovia mali iné starosti ako starať sa o ňu. Bola spokojná tak ako bola. Bolo to predsa jej rozhodnutie a jej sen. Sloboda chutila úžasne mohla robiť veľa vecí čo jej predtým boli odopierané, no nechutili až tak sladko keď už tam nebolo to vzrušenie, že robí niečo zlé. Bola snáď skazená, keď jej robilo radosť porušovať príkazy? Nie, pomyslela si, nebola, chýbal tomu len ten adrenalín ten pocit, že bude prichytená. Bolo to teraz iné. On bol iný. Od tej doby čo bola taká ako on, akoby už pre neho nebola viac zaujímavá. Zdalo sa ako keby stratila to čaro. Asi prežíval to isté čo ona. Niekedy je asi krajšie vnímať krásu niečoho nevlastneného. Niečoho čo nemožno chytiť. Trápilo ju to. Cítila sa ako keby jej vyčítal to, že ju vyhnali. Robil jej to len ťažšie. Zakázal jej vychádzať z jaskyne a už nebol ten nežný divý vlk čo s ňou žil, bol to vlk samotár, vlk lovec, vlk čo si vždy vezme to čo chce. Vykorisťoval ju celé dni. Snáď jej chcel vyrvať dušu z tela neusmrcujúcim spôsobom, no o to horším. Psychicky ju týral všade kde sa dalo. Teraz ju už nebral ako rovnocennú, bola jeho hračka. Jeho bábka. Nechápala to. Ako sa mohol tak zmeniť? Či ho predtým vôbec nepoznala? Či snáď bola až taká zaslepená túžbou po slobode? Netušila to a on sa s ňou okrem výčitiek nerozprával. Bola ako malé dieťa ktoré túžilo zistiť „prečo?“ Čím viac do toho rýpala tým viac bola zmätená. Boli snáď muži až tak divné tvory? Boli snáď až taký zbabelí a vypočítavý, aby sa museli pretvarovať? Nemohla tomu uveriť a ani nechcela. Nedalo jej to. Túžila predsa zažiť slobodu, nie odísť z jednej klietky do druhej. Prečo jej toto všade robili? Prečo musela byť všade potlačovaná? Začínala nenávidieť tím čo bola, lenže to bola chyba. Keď si toto uvedomila bola už skoro úplne zahnaná do kúta. Nemohla skoro nič. Nemohla protestovať, vyjadriť svoj názor musela poslúchať. Všetko na čo si po terajšom prebudení spomenula sa jej zdalo ako muka. Veď celý jej sen bol úplne zborený len čo sa presťahovala sem. Vôbec nebola slobodná, bola väzňom. Kedysi jej na ňom záležalo, no teraz, po tom prezrení v sne, ako by s nim viac mohla ostať? Opovrhovala ním, no predsa vedela, že ho ešte miluje. Lenže nemohla s ním ostať. Po tom všetkom. Nechcela byť celý život len jeho poduška. Preto sa teraz rozhodla že s tím skoncuje. Jednoducho mu povie, že chce odísť a odíde. Bála sa. Bála sa, že nebude súhlasiť, no chcela to skúsiť. Keď sa vrátil z lovu zastala si pred neho a skrížila ruky na prsiach. Bolo to pre ňu bolestivé, no rozhodla sa, že to naozaj spraví. Zhlboka sa nadýchla a potom spustila. ,,Keď som prvý raz za tebou prišla snažila som sa nájsť voľnosť. Túžila som nájsť miesto kde by som naozaj patrila“ Jej pohľad bol smutný a čím ďalej sa naňho dívala tým viac ho musela zabárať do zeme. Mala výčitky svedomia ktoré ju zožieralo, no pres to pokračovala, „Je mi to ľúto, ale ja sem nepatrím.“ Ako náhle dopovedala tieto slová jeho výraz sa zmenil. Bol ešte chladnejší a tvrdší. Chvíľku tak stál a nič nerobil. Zložila ruky k telu a chcela prikročiť k nemu, aby ho utešila. „ Vždy som sa o teba bál aby sa ti nič nestalo, bál som sa že ťa stratím,“ Jeho chladnosť sa zmenila na hnev. Chytil jej ruku a pritlačil ju k najbližšej stene. „ A ty mi teraz hovoríš, že chceš odo mňa odísť kvôli nejakej slobode?!“ Začínala sa ho báť. Jeho oči boli plné šialenstva. Niečo jej hovorilo, že by mala ujsť, uisť čo najďalej a už sa nevrátiť. Len ako teraz mohla pri všetkých bohoch utiecť? A ako mohla vymazať jeho existenciu zo svojho života? Jej mozog pracoval na plne obrátky, no bola zahnaná k stene bez možnosti na únik. Vedela čo príde. Ďalší chlap čo ju zbil, okrem iného. Vedela, že znovu potratí. Už nechcela mať deti. Možno jej ani neboli priane. Jej duša bola silná, no pres to touto myšlienkou znova natrhnutá. Ňou niečo také chcené a tak nedosiahnuteľné. Plakala by, no vedela čo zo znamená nechať umrieť a už vôbec si to teraz nemohla dovoliť. Keď s ňou úplne skončil a ona cítila každý sval a kosť na tele tak po nej zvrieskol, že už ju tu viac nechce. Odišla. Myšlienky skončili. Bolo deň po tej udalosti. Začínala znova pekne odznova, no tento raz slobodna a pripravená bojovať.
Komentáre
Prehľad komentárov
sis dobre to je ale niektore tvoje vety su riadne nezrozumitelne.... mala by si si to po sebe aj precitat
....
(dayu, 24. 8. 2011 23:43)