11. Nikdy
Domalovala sa a odložila čiernu, už len skoro, do ostra zastrúhanú ceruzku. Pohladom na svoju zamračenú kopiu v okrúhlom chladnom kove zmysluplne prikývla a odložila ho na stolík. Pohladom skĺzla od Shyameho k ,,raňajkám" a až vtedy si uvedomila ako veľmi je hladna. Ani si nespomenula že je slušné sa poďakovať a vrhla sa do jedenia. Shyame nemať takého dobrého zraku hádam by si ani nevšimol kam sa to jedlo zrazu vyparilo. Po jedle sa Raphael oprela o stenu a prekrížila jednu nohu cez druhu. Pozrela na Shyameho a pohrýzla sa do spodnej pery. Hneď na to si prekrížila ruky na hrudi a odvrátila pohlad. Nebyť toho bieleho, mŕtvolneho make-upu na jej tvari človek by si myslel že sa červená.Myslou jej prebiehali myšlienky ktorých sa bála. Bála sa lásky ako takej, nie to ešte k niekomu ku komu nič cítiť nesmela. On bol démon a ona len obyčajná ludská bytosť ktorá raz skončí tak ako on. Vtedy, keď ona umrie už jeho duša upadne do zatratenia. Keby tak bola nádej. Keby tak mohla z neho sňať jeho trest a vziať si ho na seba. Vzdychla si a rýchlo zamrkala očami aby zahnala tú oslobodzujúcu spršku. Znova sa prinútila naneho pohliadnuť, no srdce jej to trhalo a tak račej rýchlo svoj pohlad zavŕtala na prázdnu šálku. ,,Ďakujem." Zamrmlala potichu a zložila ruky dolu. Tento raz si preplietla prsty s prstami a položila si ruky na brucho. Trochu sa sklzla nižšie. Už sa cítila kludnejšie, jednoducho tu myšlienku vyhodila z mysle. Očami začala kĺzať po dlážke až narazila na miesto kde predtím stál. Nebol tam. Ani si nevšimla kedy sa pohol preč. Zodvihla pohlad zo zeme a obzrela sa po miestnosti. Miestnosť bola prázdna. Prepadla ju panika. Rychlo sklzla ku kraju postele a sadla si tam. Rukamy pevne zvierala okraj matracu. Silne pritisla viečka k sebe pričom sa jej jemne zvraštilo čelo. Spodna pera sa jej mierne chvela. Neskor sa pridal pohyb dopredu a dozadu. Nevedela čo má robiť. Ako jej mohol len tak zdrhnúť? Pri tom všetkom si ani nevšimla tien postavy ktorá sa k nem skláňala. Uvedomila si len jemný, utešujúci dotyk ktorý jej pristal na ramene. V tom momente sebou trhla. ,,Shyame?!" Jej výraz sa v momente zmenil. Rýchlosťou blesku sa postavila a striasla jeho ruku. Zamračila sa na neho a prekrížila jednu ruku cez druhú. ,,Kde si bol?!" Skoro na neho zaštekala. Usmial sa na ňu so skrívajúcim potešením hlboko pod povrchom. ,,Chybal som ti?" Odstúpil o krok dozadu a zachychúňal sa. ,,Bol som len odniesť riad. To si bola až taká zamyslená že si si to nevšimla?" Raphael automaticky skontrolovala skrinku na ktorú ho položila. Nebol tam. Neveriacky vypleštila oči, no len čo si uvedomila že sa pozera zatvarila sa mierne znechutene. ,,Nemôžem si všímať všetko." Opäť si sadla na postel. Hnevala sa sama na seba za to že ju prichytil pri tom ako sa strachuje. Zakazovala si že sa to už nikdy nesmie stať, už nikdy nemôže prejaviť city k nemu. Nesmie, nesmie ho lúbiť.
To dievča ma čim dalej viac prekvapuje. Je taká zlata keď sa hrá na naštvanú. Zaujímavé že si ma nevšimla keď som odchadzal, asi bola až moc zamyslena. Rád by som vedel nad čím uvažovala. Mal som sa jej pozrieť do mysle. Sakra praca! Vrrr.... Prečo ma to len nenapadlo skorej, jaj Shyame ty si taky sprosty. V mysli stále na seba nadavajúc navonok usmievajúc sa na Raffi som odcúval k oknu a oprel sa o parapetu. Jednou rukou som trochu poodchýlil závesy a pozrel sa z okna. Pošednutá ulica bola vlhká opustená. Okrem jedného zatúlaného psa bola úplne prázdna. Dokonca ani len autá nechodili. Všetko ako keby naznačovalo nejaké nepekné blížiace sa udalosti. Zamračil som sa a rachlo som sa vratil pohladom k Raffi. Zastrel som jedným pohybom a ruku vložil do vrecka. Znovu sa zdala byt duchom neprítomná. Tak velmi ma to tahalo nahliadnuť do jej mysle ale nemohol som jej to urobiť. Neviem prečo, nikdy mi to problém nerobilo a teraz? Pokrútil som hlavou. ,,No čo drzáčik ešte sa plavíš medzi galaxiami?" V duchu som sa zasmial ked som videl ako sebou šklbla. Zamrkala, otriasla sa a pokrútila hlavou. ,,Nie, nie len som sa zamyslela..." Odpoveď ktoru som skoro ani nečakal. Pomyslel som si s ironickým podtonom. ,,A nad čím ak smiem vediet?" Spýtal som sa jej a lišiacky som sa usmial. Ostala na mňa chvílku vyorane pozerať a potom odvrátila pohlad na stenu. ,,Nie, nesmieš.." Odpovedala mi. Bola v rozpakoch, videl som to. Dlhými krokmy som sa presunul k posteli a sadol som si na jej okraj. ,,Neuvažuj nad tým.." Povedal som jej a ona znova nahodila nechápavý pohlad. Tento raz sa však nedokázala na mňa pozerať ani tak dlho ako predtím. Bohužial, bolo to to čo som si myslel. Nebol som jej lahostajný. U srdca ma pri tej myšlienke pichlo. Mal som sto chutí jej povedať že ani ona mne, no nebolo by to fér. Nebolo by to správne. Ona si musí najsť niekoho kto bude lepší ako ja, kto ju ochráni vždy keď to bude potrebovať a kto bude v každom prípade hlavne človek. Niekto kto jej bude môcť mať rodinu. Ďalšie ostré zabodnutie do môjho srdca. Rodina. Niečo počom som vždy túžil. Pri tej vete som si spomenul na minulosť. Znova som ju videl ako sa na mňa chladne pozerá. Vtedy, vtedy som to ešte nevidel. Škoda že som na to prišiel až vtedy keď už bolo neskoro. Ako som mohol byť taký slepý? Ako som si to nemohol všimnúť. Veď mi nikdy ani len nepovedala že ma miluje. Zrazu som si uvedomil že na ňu znova myslím. V duchu som zavrčal a pokúsil sa zahnaťl tieto myšlienky hlboko, tam kde som ich už navždy chcel nechať. Aj tak už nežije. Chúdatko, taký osud si nezaslúžila. Predtím ako by som si stihol spomenúť som spomienky konečne zahnal a to bola moja záchrana. Až teraz som zacítil Raffinkinu ruku v mojej. Pozrel som sa na ňu a potom do jej očí. Usmiala sa a jemne, pomaly, tahala ruku z mojej. Zadržal som ju a pevne ju zovrel. ,,Nechaj."